Hipogrify:-majú telá,zadné nohy a chvosty ako kone, ale predné nohy krídla a hlavy akoby si požičali od obrovských orlovspolu s oceľovosivým zobákom a velkými žiarivooranžovými očami , pazúri jna ich nohách merajú okolo
-majú krásne lesklú srsť, ktorá plynule prechádza do peria
-niektore zo sfarbeni hipogrifov:napr.búrkovosivý, bronzový, grošovaný, gaštanovohnedý, atramentovočierny...
-hipogrify sú veľmi hrdé a ľahko sa urazia ak ich urazíte mohlo by to byť to posledné čo v živote spravíte
-ak sa chcete dotknúť hipogrifa musíme sa mu ukloniť pri uklánaní sa mu stále pozeráme do očí a snažíme sa nežmurkať ak sa nám ukloní môžeme sa ho dotknúť(pohladkať ho niektorý hipogrif nam dovolí aby sme si na nich aj zajazdili) no ale ak máme smolu a neukloní sa nám utekajme čo najďalej... J
Acromantula je obludný pavúk s ôsmimi očami, vie rozprávať ľudskou rečou, pochádza z nepreniknuteľných džunglí Bornea. K jeho charakteristickým znakom patria husté čierne chlpy, ktoré mu pokrývajú celé telo, rozpätie nôh dosahujúce až päť metrov, čeľuste, ktorými acromantula hlasno cvaká, keď je rozrušená alebo nahnevaná, a jedovaté výlučky. Acromantula je mäsožravá a uprednostňuje veľkú korisť. Na zemi tká siete v tvare kupoly. Samica je väčšia ako samec a naraz môže naklásť až sto vajíčok. Sú mäkké a biele a dosahujú veľkosť plážovej lopty. Mladé sa z nich vyliahnu za šesť až osem týždňov. Oddelenie pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov definovalo vajíčka acromantuly ako nepredajný tovar kategórie A, čo znamená, že za ich dovoz alebo predaj sa udeľujú vysoké pokuty.
Tohto zvera údajne vyšľachtili čarodejníci, možno s cieľom, aby strážil čarodejnícke obydlia alebo poklady, ako to u príšer vytvorených čarami býva1. Napriek vysokej, takmer ľudskej inteligencii acromantulu nemožno vycvičiť a je veľmi nebezpečná pre čarodejníkov i pre muklov.
Víla je drobný ozdobný zver s malou inteligenciou. Čarodejníci si ich často pričarúvajú a zdobia si nimi obydlia. Zvyčajne sa usídľujú v lesoch alebo na čistinách. Dosahujú veľkosť dva až dvanásť centimetrov, ich telo je miniatúrnou kópiou ľudského, majú však veľké krídla ako hmyz, ktoré podľa druhu víly bývajú priesvitné alebo pestrofarebné.
Víla má iba slabé čarovné schopnosti, určené na odstrašovanie dravcov, ako je napríklad auguruj. Je škriepna, ale mimoriadne márnivá, preto všade, kam ju volajú, veľmi ochotne poslúži ako ozdoba. Napriek ľudskej podobe víly nevedia rozprávať, so svojimi sestrami sa dorozumievajú vysokým bzučivým zvukom.
Víla kladie na spodnú stranu listov naraz až päťdesiat vajíčok. Z nich sa vyliahnu larvy žiarivých farieb. Po šiestich až desiatich dňoch sa zakuklia a z kukiel po mesiaci vylezú úplne vyvinuté dospelé jedince s krídlami.
Černožienka sa niekedy neodlišuje od víly (pozri ďalej), hoci je to celkom samostatný druh. Podobne ako víla má drobné ľudské telo, no v jej prípade ho pokrýva hustá čierna srsť. Okrem toho má jeden pár nôh a rúk navyše, hrubé zaoblené a lesklé krídla ako chrobák. Černožienky sa vyskytujú v celej severnej Európe a Amerike, uprednostňujú chladné podnebie. Kladú naraz až päťsto vajíčok a zahrabávajú ich. Mladé sa liahnu po dvoch ať troch týždňoch.
Černožienky majú dva rady ostrých jedovatých zubov, ktoré vždy využívajú na hryzenie. V prípade uhryznutia treba okamžite použiť protijed.
Jednorožce
Len málo čarovných tvorov zasiahlo ľudskú fantáziu tak, ako jednorožce. Jednorožce sú bájne zvery podobné antilopám, či koňom, charakteristické sú svojím rohom vyrastajúcim z čela. Sú považované za zosobnenie dobra, čistoty a panenstva. Ich domovmi sú lesy severnej Európy, často sa však vyskytujú aj v Ázii. Jednorožce sú bylinožravce živia sa prevažne trávou a mladými listami. Dĺžka ich života nebola nikdy presne zistená, ale je známe že presahuje hranicu 1000 rokov. Mláďatá jednorožcov sú asi do druhého roku svojho života zlaté, potom strieborné a až v dospelosti biele. Od mala sú veľmi dobrými bežcami a hovorí sa, že je nemožné ich chytiť za živa. Jednorožce sú veľmi plaché a vo všeobecnosti sa vyhýbajú kontaktu s človekom. Roh jednorožca, krv a vlasy majú silnú čarovnú moc predovšetkým zachrániť telo a dušu...
Sú veľmi vzácne a zabitie jednorožca (aj keď je to priam nemožné) znamená prekliatie na celý život.
Jednorožce sa zjavujú už v starovekom umení a mýtoch, hlavne v oblasti Mezopotámie, Číny a Indie. Na mnohých stredovekých gobelínoch sú zobrazené scény s jednorožcami vyžarujúcimi silu a posvätnej oddanosti. V starom zákone nájdeme niekoľko zmienok o jednorožcoch: "Silný Boh ich vyviedol z Egypta, vládu má, ako vláda jednorožca" (Štvrtá kniha Mojžišova, 24, 8) "A jeho rohy budú ako rohy jednorožca, nimi bude drgať národy napospol až do končín zeme" ( Piata kniha Mojžišova, 33, 17)...
Máloktorý z muklov ešte dnes verí, že jednorožce existujú, ale my vieme, že určite.
Jdnorožce sú veľmi hrdé a vzácne zvieratá. Ich krv a roh je liečivý až natoľko, že pomôže aj smrteľne chorému človeku (čarodejníkovi).
Draci
V priebehu dejín takmer každá kultúra či civilizácia zaznamenala vlastné príbehy o drakoch. Draci sú v tej či onej podobe známi po celom svete. V mytológii, v ľudovej slovesnosti i v legendách sa často spomínajú tieto stvorenia a ich spojitosť so svetom ľudí. O týchto astrálnych bytostiach sa však v ostatných obdobiach európskej kultúry nehovorilo príliš pravdivo či vľúdne. Patria k jedným z najlepších pomocníkov pri mágii. Ak je človek ochotný venovať im čas a vynaložiť dostatočné úsilie, aby sa s nimi zoznámil, môžu sa stať dobrými priateľmi, silnými ochrancami a múdrymi učiteľmi. Sú však draci skutoční? Samozrejme. Rovnako, ako iné osoby obdarené schopnosťou vnímať nadzmyslové skutočnosti, ani tí, ktorí vnímajú drakov, považujú svoje skúsenosti za nedostupné vedeckému overovaniu. Títo ľudia ovládajú umenie ako preniknúť do astrálnej ríše, ako sa v nej pohybovať, ako získať pomoc a informácie. Preto veľmi dobre vedia aj to, že draci a iné stvorenia skutočne existujú, ich existencia je však iného druhu, než je existencia hmotných predmetov či živočíchov.
Žiaden všeobecný popis drakov neexistuje. Predstavitelia tohto druhu však vykazujú spoločné rysy: chrlia oheň a pohybujú sa vzduchom. V starých spisoch sa uvádza, že draci môžu mať dve, štyri alebo vôbec žiadne nohy, že môžu mať pár krídel či žiadne, že pľujú oheň a telo majú pokryté šupinami. Dožívajú sa vysokého veku a sú veľmi múdri. Podľa toho, akého prijatia sa dočkajú, sú tieto bytosti buď dobromyseľné alebo násilnícke. O drakoch možno hovoriť ako o svojráznom druhu živočíchov. V rámci dračieho spoločenstva však existuje množstvo podtried, poddruhov a rodov. Dračí druh sa delí na viacero rodov, ktoré žijú v rôznych končinách.
Tieto rody možno rozčleniť na ďalšie podskupiny: horských, lesných, morských a vodných, sopečných, veterných, púštnych, búrkových, ohnivých drakov, ako i drakov živlov, svetla, počasia a chaosu. Každý dračí typ je priťahovaný určitou farbou a kameňom, ku ktorému prislúcha, a preto nám môže poskytnúť dobré služby pri magických úkonoch.
Jeden z dračích rodov s podobnými rysmi bol udomácnený v Európe, predovšetkým v severnom Nemecku, Škandinávii a na ostrovoch severného Atlantiku. Tieto draky sa väčšinou vyznačovali mohutným telom a širokými krídlami. V mnohých zdrojoch nájdeme zmienku o štyroch nohách. Vo Francúzsku, Taliansku a Španielsku žila druhá skupina s odlišnými črtami. Jej zástupcovia boli menší ako draci severu. Podľa ľudových povestí nepresahovali veľkosť koní. Ľuďom sa väčšinou vyhýbali. Tretia skupina pozostáva z bežných, štvornohých a dvojnohých drakov (Wyvernov) a drakov bez nôh (Wormov). Ich domovom bolo Írsko a Britské ostrovy. Štvrtý rod obýval územie Grécka, Malej Ázie, južného Ruska a severnej Afriky. V tejto oblasti to bol druh s väčším počtom hláv. Oba americké svetadiely a austrálsky kontinent boli riedko osídlené drakmi malého vzrastu. Nemali žiadne krídla, no aj napriek tomu sa pohybovali vzduchom - nechali sa unášať vetrom a nadnášať magnetickým poľom zeme. Šiesty rod tvoria orientálni draci, ktorí žili v Číne, západnej Ázii a Indonézii. K ľuďom boli podstatne priateľskejší. Nemali krídla, no bez problémov sa pohybovali vzduchom. Cisárski draci mali päť pazúrov na každej labe, draci nižšej kategórie len tri či štyri.
Prečo by sme mali zatúžiť po zoznámení s drakmi? Draci vnímajú inak ako ľudia, aj hlbšie prúdy elementárnych energií. Sú vždy spojení s formami živlov - zemou, ohňom, vzduchom a vodou. Sú tiež výnimočne mocnými pomocníkmi. Keď už spomínam živly...Živly si možno predstaviť ako základné "prasily" v prírode, ktoré ju na jednej strane vytvárajú, ale na druhej strane oživujú. Tieto živlov rozlišovali staré európske kultúry v rámci pozemskej prírody 4 - Oheň, Vodu, Zem a Vzduch. Starogrécki filozofi k týmto štyrom živlom pridali ešte piaty - Éter, ktorý zodpovedá vesmíru nad úrovňou Mesiaca. Nemožno si však predstavovať napríklad živel Ohňa ako fyzický oheň. Ten je len jeho prejavom, podobne, ako aj teplo, žiara a pod. Každému živlu zodpovedali určité bytosti - tzv. elementári (od lat. elementum - prvok, živel). Draci však predstavujú bytosti vyššej úrovne, v ktorých sú zastúpené všetky živly s prevahou jedného /zemití, vodní.../ . Preto majú aj oveľa širšie pole pôsobnosti. Samozrejme, draci nie sú nám podriadené bytosti, preto, ak sa vám naskytne príležitosť, komunikujte s úctou a láskou...
Draky rozdeľujeme podľa forieb na:
1.čierne
2.biele
3.červené
4.zelené
5.modré
6.medené
7.brondzové
8.mosadzné
9.zlaté
10.strieborné
Vlkodlaky
Možnosti premeny na vlkodlaka:
2.dieťa narodené s nohami dopredu
3.dieťa splodené pri nove
4.dieťa narodené s predmliečnymi zúbkami
5.odriekanie formulky za svitu mesiaca s kolíkom za opaskom (predstavujúcim chvost) – dobrovoľná premena
6.prekliatie
7.kryzenie (s vlkom, s upirom...)
Možnosti premeny späť na človeka:
1.napiť sa vody z vlčej stopy - natrvalo
2.(po prvom úkone hore) urobiť kotrmelec cez klátik – na jednu noc
4.užiť špeciálny elixír - na jednu noc
Keď je človek vlkodlakom, vidí jeho očami, ale nedokáže celkom presne rozmýšlať a konať (môže ublížiť aj milovanej osobe)
Vlkodlaky sa zaraďujú do skupiny lykantrophae
lykantrophae je prejav nekontrolovateľnej premeny na zviera
najčastejšie je tento prejav vyprovokovaný vplyvom vesmírnych telies, v prípade vlkolakov je to mesiac
Animagus sa premieňa z vlastnej vôle vlkolak sa nepremieňa dobrovoľne
existujú však aj výnimky keď sa jedinec dokáže premeniť prostredníctvom silnej emócie alebo dokonca z vlastnej vôle
Existuje teória, podľa ktorej sa duša človeka "uvoľní" z ľudského tela počas noci a v tele zvieraťa (medveďa, vlka, v Ázii tigra) si "užíva slobodu".
Všetko čo sa počas noci stane so zvieraťom sa odrazí na spiacom človeku (napríklad, v českej povesti sa hovorí o človeku, ktorému v podobe vlka psy vyškriabali oko a on potom chodil len s jedným aj cez deň).
osoba však ani nemusí vedieť o tom, že sa premieňa
príde na to väčšinou vďaka veciam ako tráva v posteli alebo krvavé stopy na obklečení alebo dozvuky lovu v snoch
vlkolak si neuvedomuje, že je počas noci niečo iné ako vlk,
takže keď je normálny človek, tak môže byť dobrý, ale keď je vlkolak (premenený), tak je vlastne vlk
premeny su dve
fiziologycká: predlžovanie končatín, zubov a pazúrov, ďalej chlpov až do veľkosti srsti vrátane kože
súčasťou premeny končatín je získanie väčšej obratnosti sily, ďalej sa zmení aj zmyslové vnímanie čiže sluch a čuch
psychika: je eďte oveľa väčšia aj z toho najmiernejšieho človeka sa stane krvilačný netvor schopný zabiť aj najlepšieho priateľa
aký je rozdiel medzi vlkom a vlkolakom:
u vlkolakov nikdy nebol spozorovaný istý druh sociálneho chovania, teda vytváranie svoriek
vlkolak loví vždy sám
od vlka sa však líši tým, že počas lovu môže využívať schopnosti a skúsenosti získané aj v normálnom živote
často sa z lovu stáva len potešenie zo zabíjania
loví len kôli zabíjaniu
Vlkolak je schopný rýchlo sa regenerovať. Všetky jeho telesné tekutiny sú toxické.
Vlkolakovi je možné ublížiť jedine striebrom, na ktoré je alergický
ďalší spôsob chránenia sa proti vlkolakom je použitie rastlinného jedu
takzvanej omeje čiže vlčieho moru
